Veď ani ja nie som, a to ani zďaleka. A ty si moje zrkadlo. To sa už učím pripustiť 🙂 

Možno je spoločenský tlak to, čo nás núti porovnávať. Veci, životy aj deti. Susedove už chodí a je o dva týždne mladšie! Tak šup aj s tým našim do chodítka (len to nie, prosím!) Sesternica niečo po roku a pol už hovorí celé vety a naše sotva „mama“… Kamoškine dobre spí, moje nie…tak čo je s tým mojim zle?

Spoznávaš to, mama? Ak áno, tak D.O.S.Ť. S veľkou pravdepodobnosťou s ním nič nie zle, iba je jedinečné. Tak ako každý z nás.

Porovnávanie je nespokojnosť

„Jááj, keby moje dieťa spalo do pol deviatej ako tvoje… To by bolo…“ Ale vieš čo? Potom by už nebolo Tvoje. Tvoje možno kuviká už 5:15, ale je Tvoje…  Keď som si toto uvedomila, zrazu som ju milovala ešte viac – aj s chybami – mojimi aj jej, aj unavená. Veď ona ma miluje bezpodmienečne, som jej mama a som nenahraditeľná.

Čo je v zrkadle?

Už som sa párkrát presvedčila o tom, že vonkajší svet je odrazom môjho vnútra a okolnosti veľakrát závisia od môjho vnútorného nastavenia. Dieťa je to najčistejšie zrkadlo a najvernejšia kopírka.  A ona mi to stále dokazuje. Robí len to, čo vidí na mne. Chce sa so mnou ráno maľovať, chce písať na notebooku, cvičiť aj variť. Aké pekné, niečo som ju už naučila. Ale kde to videla, keď sa hnevá, keď kričí a keď hádže hračky? Priznávam, že tiež u mňa – ale je to trochu ťažšie priznať si 🙂 Mama nie je dokonalá – tiež zvýši hlas a občas aj buchne dvermi. Veď je len človek 🙂

Rob chyby, tým rastieš

Pamätáte si školské diktáty? Ja som tam mávala 0 až 2 chyby. A pekne ma to štvalo. Pod krasopisom veľkým červeným písmom napísané „2 chyby.“ Veď tých ďalších 100 slov bolo správne! Ale to tam pani učiteľka nenapísala. Napísala len „2 chyby,“ známka 1 –

Chyba nie je to, čoho sa treba báť. Každý nech si robí vlastné. Aj deti. Tým rastú, to ich posúva. Nemusíš byť dokonalé, dieťa. Ale za tých 100 správnych slov ťa vždy aj tak pochválim! Aby si vedela, že Ťa ľúbim aj s chybami. Ty si ma to naučila!